Keď sa dnes povie Spolok Slovákov v Poľsku, mnohým sa iste vynorí osoba generálneho tajomníka tejto inštitúcie Ľudomíra Molitorisa, ktorý na tomto poste pôsobí už 35 rokov. Okrem iného zastupuje slovenskú národnostnú menšinu na rokovaniach výboru pre národnostné a etnické menšiny poľského Snemu a je členom zmiešanej komisie vlády Poľskej republiky a národnostných menšín. Je aj podpredsedom Rady pre zahraničných Slovákov pri Matici slovenskej.

Poľskí i slovenskí kultúrni pracovníci a umelci ho poznajú aj ako riaditeľa Vydavateľstva a tlačiarne Spolku Slovákov v Poľsku so sídlom v Krakove. Z ich produkcie uzreli svetlo sveta stovky titulov v slovenčine, poľštine i iných jazykoch, medzi inými preklady diel slovenských spisovateľov. Ľ. Molitoris je aj autorom množstva odborných štúdií, článkov a polemík z oblasti histórie i súčasnosti Slovákov žijúcich na Spiši a Orave či zahraničných Slovákov vôbec.

Vo funkcii generálneho tajomníka Spolku Slovákov v Poľsku sa zaslúžil o vybudovanie slovenského centra v Krakove, kde založil už spomínané vydavateľstvo a tlačiareň i Galériu slovenského umenia. Na jeho podnet sa začala aj výstavba slovenských centier v spišských a oravských obciach, kde žijú Slováci.

Za aktivity v prospech slovenského národa získal Ľ. Molitoris viacero ocenení – od Národného literárneho centra, Matice slovenskej či plaketu Národnej rady Slovenskej republiky. V roku 2013 mu prezident Slovenskej republiky udelil Rad bieleho dvojkríža III. triedy za dlhoročnú krajanskú, kultúrnu činnosť a šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí. 

Patrí ku generácii slovenských spisovateľov, ktorí vstupovali do literatúry začiatkom sedemdesiatych rokov. Spočiatku písal poéziu i prózu, no napokon sa sústredil len na písanie prózy a na filmové a televízne scenáre. 

Jeho diela vyjadrujú pocity súčasného človeka s jeho radosťami, šťastím, ale aj ľudskou zlobou a osamelosťou v spoločenskom priestore dnešnej civilizácie s rozmanitými problémami, ktoré prináša život.

Peter Jaroš oplýval slobodným, nepokojným tvorivým duchom, ktorý nebral ohľady na kritiku ani politiku alebo tradičné literárno-umelecké postupy. Išiel svojou vlastnou cestou. Každý jeho nový román, kniha poviedok alebo noviel prináša čosi nové v literárnom stvárňovaní a umeleckých postupoch.

Najúspešnejším románom Petra Jaroša je Tisícročná včela (1979), ktorý sa stal aj predlohou rovnomenného filmu Juraja Jakubiska. Ten získal ocenenie okrem iného na filmovom festivale v Benátkach roku 1983. Voľným pokračovaním bol román Nemé ucho, hluché oko (1984). Peter Jaroš získal viaceré ocenenia, najmä Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (2000), Cenu ministra kultúry SR za literatúru (2009) a Cenu Spolku slovenských spisovateľov (2014).

Jeden z profilujúcich historikov dejín 20. storočia na Slovensku po absolvovaní Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave v odbore histórie pôsobil ako učiteľ a od roku 1962 ako vedecký pracovník Slovenskej akadémie vied. Hlavnou témou jeho vedeckého bádania v prvom období boli zahraničnopolitické problémy stredoeurópskych štátov a Juhoslávie v medzivojnovom období.

Od polovice osemdesiatych rokov sa L. Deák vo svojej práci zameriaval na vzťahy medzi Československom a Maďarskom s ťažiskom na politiku Maďarska voči Slovensku. Je autorom alebo spoluautorom 15 knižných publikácií, z ktorých medzi najvýznamnejšie patria Európa na prelome, Zápas o strednú Európu 1933 – 1938, Hra o Slovensko či trojzväzková edícia dokumentov Viedenská arbitráž. Okrem toho publikoval vyše 100 vedeckých štúdií a početné odborné články doma i v zahraničí.

Zastával viaceré funkcie v odborných i v stavovských organizáciách vrátane funkcií v bilaterálnych medzištátnych komisiách historikov a vykonával rozsiahlu poradcovskú a expertíznu činnosť pre štátne orgány či občianske organizácie. Po roku 1990 sa vyprofiloval na popredného historika slovensko-maďarských vzťahov v 20. storočí a vôbec najlepšieho slovenského znalca maďarskej politiky, pri ktorej sa, ako neraz zdôrazňoval „menia len prostriedky, nie ciele”. Publikoval viaceré monografie, edície dokumentov, popularizačné práce i obrovské množstvo článkov či vyjadrení pre médiá.

Okrem vedeckej, publikačnej a expertíznej činnosti sa po roku 1989 aktívne zapájal aj do spoločenských iniciatív, ktoré smerovali k dosiahnutiu zvrchovanosti a plnej štátnej suverenity Slovákov. Ladislav Deák zomrel 15. novembra 2011 v Bratislave. V roku 2012 mu prezident SR udelil in memoriam Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za celoživotné dielo.