Ročník 2022

Vincent Šabík, profesor, PhDr. CSc., sa narodil 17. septembra 1937 v malebnej tekovskej obci Červený Hrádok. Už od ranej mladosti prejavoval nadanie a záujem o literatúru. V rokoch 1955 – 1959 sa venoval štúdiu slovenského jazyka a literatúry spolu s nemeckým jazykom na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Avšak to bola len prvá zastávka na jeho ceste za poznávaním a porozumením literatúry. Neskôr, na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, našiel svoje uplatnenie vo výskume nemeckého jazyka a literatúry. V roku 1973 sa Vincent Šabík stal nositeľom titulu doktora filozofie (PhDr.). Neskôr, v roku 1992 získal hodnosť kandidáta vied (CSc.).

V roku 2001 bol slávnostne inaugurovaný do profesorského stavu. Vincent Šabík však nebol iba neúnavným akademikom, ale tiež literárnym vedcom, estetikom, teoretikom, esejistom, kulturológom, germanistom a prekladateľom. Jeho všestrannosť a vášeň ho neoddeliteľne spája s úžasným svetom literatúry, čo ho viedlo aj k práci redaktora. Od 60. rokov sa venuje publikačnej činnosti. Jeho články, recenzie, štúdie a eseje o slovenskej a svetovej literatúre a literárnej vede boli publikované v časopisoch ako Slovenské pohľady, Kultúrny život, Romboid, Litteraria, Slovenská literatúra, Literárny týždenník a Revue svetovej literatúry. Veľa zo svojej literárnej vášne venoval dlhodobému projektu tvorby Zlatého fondu slovenskej literatúry a Zlatého fondu svetovej literatúry. Medzi jeho knižné diela patria Indície imaginárneho (1972), Čítajúci Titus (1982), Literatúra pre súčasníkov (1988), Literárne regenerácie (1998), Diskurzy o kultúre (2001), Diskurzy o estetike (2003), Človek estetický – Homo aestheticus (2011) a Intelektuál ako homo politicus (2007). Okrem toho sa venuje aj editorskej práci, zostavil antológie, vydal rozhovory a pripravil publikácie iných autorov. Ako germanista sa zaoberá štúdiami a prekladmi nemeckých autorov.

Jeho publikačná činnosť je zdokumentovaná vo viac ako 500 bibliografických jednotkách. Vincent Šabík získal mnoho ocenení a v roku 2022 získal ocenenie Laureát ocenenia Pro Patria 2022 za svoju neúnavnú a plodnú prácu na literárnom a vedeckom poli v záujme Slovenska.

Dr. h. c. prof. Ing. Ivan Hričovský, DrSc., významný slovenský pomológ a odborník na ovocinárstvo a záhradníctvo, ktorý sa narodil 23. januára 1932 v Hornom Hričove na severe Slovenska, je živým príkladom toho, ako vášeň a zanietenie môžu formovať život.

Po absolvovaní Vysokej školy záhradníckej v Lednici na Morave sa venoval rozsiahlemu výskumu v oblasti ovocinárstva. Jeho kariéra ho zaviedla na rôzne miesta, vrátane Šľachtiteľskej stanice v Rajeckých Tepliciach, sadov s drobným ovocím v Okoličnom a prestížneho Výskumného ústavu ovocných a okrasných drevín v Bojniciach. Medzi rokmi 1989 a 2009 pôsobil na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre ako učiteľ a vedúci katedry záhradníctva a biometeorológie. Významnú úlohu zohral pri zakladaní Fakulty záhradného a krajinného inžinierstva, kde zastával funkciu prodekana pre vedu a výskum.

Ivan Hričovský sa stal prvým na Slovensku, kto získal vysokoškolský profesorský titul v záhradníckom odbore. Počas svojej pôsobnosti na akademickej pôde vychoval mnoho odborníkov v oblasti ovocinárstva a záhradníctva. Okrem toho sa po celý život aktívne angažuje v šírení poznatkov medzi širokou laickou verejnosťou, poskytuje cenné rady v televíznych programoch, sprostredkováva odborné inštruktáže v online priestore a viac ako polstoročie sa venuje publikačnej činnosti. Je autorom desiatok odborných publikácií. Jeho práca a výskum sa zameriavajú na zdokonaľovanie technológií pestovania ovocných plodín, šľachtenie odrôd, ochranu rastlín a výživu rastlín.

Profesor Ivan Hričovský je nositeľom mnohých vyznamenaní. V roku 2010 mu prezident SR Ivan Gašparovič udelil štátne vyznamenanie - Rad Ľudovíta Štúra druhej triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti hospodárstva, osobitne v oblasti ovocinárstva.

V roku 2022 získal ocenenie Laureát Pro Patria 2022 za svoj dlhoročný prínos a neustálu snahu o rozvoj a popularizáciu ovocinárstva a záhradníctva na Slovensku.

Drahoslav Machala, spisovateľ a autor literatúry faktu, sa narodil 16. novembra 1947 v Zemianskom Podhradí. Po štúdiách na Gymnáziu Milana Rastislava Štefánika v Novom Meste nad Váhom, sa venoval štúdiu žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1966 – 1971).

Ako redaktor prekročil prahy viacerých slovenských denníkov a týždenníkov. Pracoval vo Večerníku, v kultúrnej rubrike týždenníka Nové Slovo, v denníku Pravda, v týždenníku Matice Slovenskej Slovenské národné noviny a v mnohých ďalších. Drahoslav Machala sa aktívne zapájal do spoločenského a kultúrneho života. Stal sa podpredsedom Spolku slovenských spisovateľov, predsedom Kongresu slovenskej inteligencie a angažoval sa aj na pôde Matice slovenskej.

Ako spisovateľ bol nesmierne činný. Debutoval knihou poviedok Zhavranení bratia (1975). Jeho tvorba je bohatá. Písal eseje, novely, reportáže i rozhovory. Napísal scenáre k filmom o Hemingwayovi, Ottovi Smikovi, Romanovi Kaliskom či o Vojtechovi Zamarovskom. Prestížnu Cenu Egona Erwina Kischa získal v roku 1997 za knihu Rytieri oblohy, o slovenských letcoch, ktorí bojovali vo Veľkej Británii.

Jeho záujem o Slovensko preukázal aj iniciovaním a realizáciou osadenia desiatok pamätných tabúľ, ktoré zviditeľňujú významné slovenské osobnosti na Slovensku i v zahraničí. Okrem toho sa zaslúžil o osadenie sochy Svätopluka na Bratislavskom hrade či o pomenovanie letísk, v Kuchyni, Sliači i v Prešove, po významných letcoch.

Drahoslav Machala zomrel v roku 2015, ale jeho prítomnosť v žurnalistickom i literárnom svete zostáva. V roku 2022 mu bolo udelené ocenenie Laureát Pro Patria 2022 za celoživotné odborné dielo a prácu pre Slovensko, manželkou laureáta označovanú ako „skutky vlastenectva“.

Matúš Kučera, historik, vysokoškolský pedagóg, popredný medievalista a odborník na slovenské dejiny, sa narodil 28. októbra 1932 v obci Mojtín. Po absolvovaní gymnaziálneho štúdia v Trenčíne, študoval slovenčinu a históriu na Univerzite Komenského v Bratislave (1951 – 1956), krátko aj na Karlovej univerzite v Prahe. Jeho zásluhou vznikla na pôde jeho alma mater Katedra slovenských dejín, ktorú aj viedol. Ako odborník na stredoveké dejiny a ako popularizátor slovenských národných dejín, prednášal nielen tu, ale i na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave.

Matúš Kučera mal talent nielen rozpletať dejinné súvislosti, ale tiež ich sprostredkovať širokej verejnosti. Dokázal zaujať aj detského čitateľa, a tak prispieť k šíreniu národného poznania medzi mladou generáciou Slovákov a Sloveniek. Knižne debutoval monografiou Slovensko po páde Veľkej Moravy (1974). Kniha Postavy veľkomoravskej histórie (1986) významne prispela ku vnímaniu dejín Veľkomoravskej ríše ako neoddeliteľnej súčasti slovenských dejín. Je autorom mnohých odborných i popularizačných monografií, učebníc, študijných materiálov, štúdií i encyklopedických hesiel.

Matúš Kučera bol aktívny aj v spoločensko-kultúrnej oblasti, v oblasti politiky i diplomacie. Po nežnej revolúcii 1989 bol ministrom školstva, vedy, telovýchovy a športu, pôsobil aj ako poslanec Snemovne národov FZ ČSFR a zaslúžil sa o vytvorenie podmienok pre vznik samostatnej Slovenskej republiky. Neskôr pôsobil ako veľvyslanec SR v Chorvátskej republike a v Republike Bosna a Hercegovina. Pôsobil aj ako riaditeľ Slovenského národného múzea v Bratislave.

Matúšovi Kučerovi bol udelený Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (2005) za celoživotné dielo, predtým bol nositeľom Radu Ľudovíta Štúra II. triedy (1998) a tiež nositeľom Ceny Jozefa Cígera Hronského (2004). V roku 2022 získal ocenenie Laureát ocenenia Pro Patria 2022, za jeho celoživotný zápas o odkrývanie historickej pravdy o slovenských dejinách a jeho spoločenskú angažovanosť. Toto ocenenie prevzal, zo zdravotných dôvodov, osobný priateľ laureáta. Na sklonku roku 2022 Matúš Kučera zomrel.